Zadania 3. kola

Keď Miška a Anička dokončili svoje výchovno-nápravné cvičenie pri Aztéckych pyramídach pre neporiadnych turistov, chceli si chvíľu oddýchnuť v miestnych rezortoch. Takto sa dostali až do Ekvádoru a práve si vyberali svoje posledné raňajky, než sa poberú ďalej. Ako vždy mali švédske stoly. Dnes ale dievčatá udivene zízali na dezert, ktorý si predtým nevšimli: miestnu špecialitu, banány v čokoláde. “Miška, pozri, vidíš, ako zvláštne sú tie banány rozložené? To je určite nejaká šifra. Ešte chvíľku počkaj, musím ju najprv vylúštiť…”

Akonáhle odišli z rezortu, namierili si to do Amazonského pralesa. Miška vytiahne mapu, kým Anička pozerá na výstrahy v telefóne. “No, takže tuto musíme ísť dlho rovno, ak chceme obísť rieku.” “Nie, nie, počkaj, teraz sa tam vyskytujú nebezpečné anakondy, tu chceme už ísť iným smerom.” “Aha dobre, ale tam je potom chránená oblasť, treba ísť opačne.” “Jasné, to vôbec nevadí, ale ďalej budeme musieť ísť zase dlho popri rieke, ak sa chceme vyhnúť domorodcom.” “A tuto takto…” “Nie tuto zase takto…” Takýmto tempom sa nikam nedostanú a ak nechceme, aby zablúdili, mali by sme radšej naplánovať tú nebezpečnú cestu.

Konečne sa vymotali z pralesa a okolia Amazonky a ocitli sa niekde v Bolívii. Kým sa Miška snažila neúspešne zorientovať na mape, Anička sa obzerala okolo. A čo nevidí – lamy. Má veľmi rada zvieratká, a tak hneď začne rozprávať Miške: “Bolívia je domov úplne úžasného zvieraťa, vedela si, že tu žijú lamy? A vedela si, že je to veľmi teritoriálne zviera? Hlavne tieto, pozri, tam vidím jednu v diaľke.” A naozaj, behá tam jedna lama. To dalo Miške spásonosný nápad: „Ak by som vedela zakresliť teritóriá miestnych lám, tak by sme sa možno zorientovali na mape!”

Prenasledovaním lám nič nezistili, ale náhodou trafili do malej dedinky v Argentíne, kde sa miestni živia tým, že spracovávajú lamiu srsť a tkajú z nej vychýrené vzorované látky, gobelíny a koberce. Dievčatá sa popýtali na správnu cestu a už-už sa chceli vydať ďalej, no neodolali a nakukli cez okno do tkáčskej dielničky. Za krosnami tam sedela žena. Všimla si ich a hneď sa s nimi pustila do reči. Vraj tam nemajú veľa návštev, tak im chce všetko poukazovať. Výmenou za to jej porozprávajú o svojich cestách. Po vysvetlení, aké pravidlá majú ich miestne vzory, Miška začala opisovať cesty. Anička zatiaľ skúša tkať, ale bojí sa, že to pokazí.

Anička nič nepokazila a ako suvenír si z malej dedinky odniesli krásne koberčeky. Miestni ich nasmerovali do najbližšieho prístavného mesta, kde dievčatá nasadli na zaoceánsku loď, kde strávia niekoľko týždňov. Po ceste sa slnia na palube a pozerajú do diaľky. Všade okolo nich je more, občas prerušené nejakým tým majákom alebo loďou.